Dnes, keď som si vykladala nákup, došlo mi, že môj blog sa ani nemohol volať inak ako po jahodách.. :-)

ono to naozaj nebolo schválne :-)

Jonáš pozdravuje a posiela fotku z Bordeaux, kde sa učí variť. :-)

kde Jonáš tieto dni býva a obeduje, archív Jonáš

v horárni

Nechoďte do horárne, sa mi tam nepáčilo ani dnes, ani v nedeľu. 

Zn.: Ťažko sa tam hľadá stôl, keď je tam tak dobre. :-)

Jahňacie pliecko so zemiakovou kašou s fazuľkami

Na jahňacie pliecko so zemiakovou kašou a fazuľkami Jonáš potreboval:

jahňacie pliecko (cca 750g až kilo)
3 cibule
3 - 4 mrkvy
zemiaky
maslo
slaninka
2 dl červeného vína
zelená fazuľka
tymian, rozmarín, petržlen, cesnak


Jedno jahňacie pliecko (tretina je kosť, takže ak je malé, dáme aj dve ak je nás veľa), večer vopred jemne nasolíme a na nožičkách narežeme šľachy (lebo sa pri pečení stiahnu a potrhajú nám mäso, to ale vadí, len ak sa bude podávať vcelku). Na druhý deň opečieme na panvici z oboch strán dohneda a uložíme do pekáča na nakrájanú, osolenú cibuľku, pár strúčikov cesnaku a celú mrkvu s tymianom. Na vrch pliecka dáme kúsky pokrájanej slaninky a rozmarín.
Na panvicu, kde sa opekalo pliecko, dáme červené vínko, oškrabeme pripečené kúsky a nalejeme pod mäso (nie na mäso). Prikryjeme pekáč a strčíme do rúry tak na dve-dve a pol hodinky, 150 stupňov. Pliecko má veľa obalov na malých svaloch, tie sa rozpustia a z cibuľky vznikne skvelá omáčka.
Po upečení necháme pol hodinky odpočinúť, cibuľkovú omáčku hodíme na panvicu a pridáme ešte trocha červeného vína - mala by byť krásne hustá z hromady rozpusteného kolagénu z mäsa. Ak nepodávame v kuse, tak mäsko oberieme z kostí, malo by byť mäkkučké a krásne šťavnaté.
Zemiaky uvaríme, spravíme kašu s maslom, cesnakom a petržlenovou vňaťou. Fazuľky rýchlo oblanšírujeme a hodíme na panvicu s olivovým olejom a cesnakom.
Mrkvu môžeme tiež podávať ako súčasť prílohy.

Pre fanúšikov Jonášovej kuchyne ešte jedna dobrá správa. V blízkej dobe Jonáš ohlásil guest blog na mojej stránke. :-)

Tokio, milujem ťa. 
Prvá časť.

The Rainbow Bridge

    Všetko, čo ste o Tokiu počuli, je pravda. Japonci naozaj milujú karaoke, komiksy a najnovšie elektronické vychytávky. Ale to nie je všetko.

     Keď som odlietala z viedenského letiska za kamarátkou na dva týždne do Tokia, nemala som vôbec predstavu, čo ma čaká. Pred odchodom som si síce pozrela film Lost in Translation a prečítala ešte raz všetky správy od kamarátky, ale Tokio predčilo všetky moje očakávania.

     Môj prvý kontakt s Japonskom sa odohral ešte pred pristátím na letisku Narita vzdialeného 80 km od Tokia. 11-hodinový let som prežila aj vďaka Japoncovi, ktorý sedel vedľa mňa. Bol nadšený, že idem navštíviť jeho krajinu. Japonci veľmi radi cestujú a ešte radšej do Európy a USA. Zaujímajú sa o našu kultúru a aj preto sú veľmi radi, keď sa niekto zaujíma o tú ich. Bol veľmi rád, že mi môže vymenovať všetko, čo by som mala vidieť. Keď sme boli po jedenástich hodinách strávených v lietadle už blízko cieľa, radostne ma zobudil, aby som nepremeškala výhľad na horu Fudži. Nevedela som, či sa pozerám na tú správnu horu, ale nechcela som mu pokaziť radosť a bez váhania som povedala, že áno. Len jediný raz mi počas nášho rozhovoru zamrzol úsmev na tvári a to vtedy, keď sa spýtal, či viem, že v Japonsku je práve obdobie dažďov.

     Hneď po vystúpení z lietadla vás v Japonsku priam ovalí vlhkosť, na akú nie ste v našich zemepisných šírkach zvyknutí. Letá bývajú v Japonsku horúce a pri vlhkosti 80-90% mi chvíľu trvalo, kým som si zvykla. .

     Tokio je mesto, ktoré žije 24 hodín denne. Nemáte tu problém sa hoci i o tretej v noci najesť v reštaurácii alebo nájsť otvorený obchod. Aj vďaka tomu som si hneď prvý večer kúpila dáždnik, ktorý v drahom Japonsku patrí medzi najlacnejšie veci. Počas môjho výletu som pochopila prečo. Nepršalo len veľmi výnimočne. Môj sused z lietadla mal pravdu. No ako mi kamarátka povedala, v Tokiu prší stále, nielen počas obdobia dažďov.

     Keď Tokijčania povedia, že idú „do mesta“, idú na Shibuyu. Práve tu sa nachádza slávny prechod pre chodcov, kde sa na jednom mieste spája päť ciest a semafory pre autá sú nastavené tak, aby na nich naskočila červená naraz. Okolo vás sa v jednej chvíli vyrútia stovky ľudí (a to nepreháňam). Obklopujú vás obrovské mihajúce sa obrazovky na mrakodrapoch a ak máte šťastie, uvidíte sa na nich prechádzať aj slávneho dinosaura, ako sa to podarilo Scarlett Johansson už v spomínanom filme.

     Najlepšie sa toto hmýriace sa mravenisko ľudí pozoruje zo Starbucksu nad ním, ktorý patrí k najznámejším a najnavštevovanejším na svete. Je odtiaľto však zakázané fotiť, práve pre  jeho tak strategickú polohu a výnimočný výhľad. Veľké Tokio má približne 35 miliónov obyvateľov, a keď tadiaľto idete, máte na chvíľu pocit, že sú všetci tu a teraz.

     

     Hneď pri východe zo stanice na Shibuyi je socha psíka Hachika, ktorá bola postavená v roku 1934. Legenda hovorí, že práve na tomto mieste Hachikō čakával celé roky dennodenne na svojho pána na jeho ceste z práce. Po jeho smrti ušiel od svojich nových majiteľov a každý deň nasledujúcich desať rokov čakal pri stanici, či sa neobjaví jeho pán. Mnoho ľudí, ktorí denne prechádzali touto stanicou, si ho pamätali ešte z čias, keď jeho pán žil, a nosili mu jedlo. O jeho dojímavej lojalite bolo v Japonsku napísaných veľa článkov a kníh, dokonca bol o ňom v roku 2009 natočený film. Jeho pozostatky možno nájsť v the National Science Museum.

    
     V tejto časti mesta sa nachádza aj známy Yoyogi park, ktorý je pre Tokijčanov niečo ako pre Londýnčanov slávny the Hyde Park. Hneď vedľa Yoyogi parku je starý chrám, ktorý je vyhľadávaným turistickým miestom a práve tu som zažila asi najväčšiu koncentráciu belochov. V Tokiu nie je výnimkou, že najrušnejšie ulice sú veľakrát v tesnej blízkosti starobylých chrámov. Človek sa tu, či chce, alebo nechce, na chvíľu zastaví a premýšľa nad neuveriteľným duchovnom tohto miesta, ale i nad svojim životom. 

Do Freshmarketu prišla dnes jar. :-) A s ňou aj ľudia.

 

♥ Neusiedler See

Každý, kto ma pozná, vie, že milujem vodu. Prišiel čas, aby som na blog dala fotky z môjho najobľúbenejšieho miesta v našich šírkach.

Jazero Neusiedler je len kúsok od Bratislavy a vďaka tomu, že sme omylom odbočili na diaľnicu, bolo nedávno ešte bližšie. :-) Za niečo vyše pol hodiny od Bratislavy máte pocit, akoby ste boli pri mori.

Najbližšie mesiace si tam pracovný deň predĺžim veľmi rada ešte veľakrát. ♥

Stretnime sa pri mori. :-)

reštarácia Mole West

kamarátka Andrea

Hokejová radosť pred bankou ALEBO aj okolo nás prešli vicemajstri sveta pre rok 2012. :-)

archív Rudolf Mlčák

archív Rudolf Mlčák

archív Rudolf Mlčák

Marhuľovo-slivkový koláč

Francúzsky marhuľovo-slivkový koláč k finále MS v hokeji 2012

Na cesto Jonáš potreboval:
200 g hladkej múky
133 g zmäknutého masla
cca pol deci vody
Jonáš tiež pridáva dve lyžice hnedého cukru, cesto potom jemne skaramelizuje.

Múku premiešame s maslom a cukrom a pridáme vodu, vyjde z toho tuhé cesto, nemiesime ho však príliš, chceme, aby ostalo take keksíkovité. Dáme ho do chladničky tak na pol hodinu (aj celý deň), potom ho rozvaľkáme, dáme do koláčovej misy (toto množstvo stačí na cca 30 cm misu). Navrch poukladáme ovocie, Jonáš dal pol kila marhúľ a pol kila sliviek. A dáme piecť do rúry na 200 stupňov.
Kto chce, má o 35-45 minút hotovo, kto nie, môže ho tak o 20 minút posypať hnedým cukrom a maslom, spraví na vrchu kvázikaramel.
Ovocie by malo byť čo najsuchšie a môže byť akékoľvek- od lesného ovocia ako maliny/jahody/čučoriedky cez jablká až po slané náplne.
Ideálna forma je taká s vyberacím dnom, inak sa zle krája a nakladá.

Dobrú chuť a Slovenskoooo! :-)

Cez víkend som bola v rámci Noci múzeí a galérií na ostrove Sihoť v Karlovej Vsi, v Bratislave. Počas celého roka je na ostrov zákaz vstupu, preto sme využili príležitosť a spravili sme dobre. Videli sme krásny, nedotknutý ostrov, studne s pitnou vodou a prešli tunelom pod ramenom Dunaja s prilbami na hlave. 
Skvelé poobedie na skvelom mieste. 

vľavo ostrov, vpravo pevnina

na ostrove

v tuneli pod Dunajom

svetlo na konci tunela

Aj u nás v banke/poisťovni včera o 12tej zastal čas. :-)
Fotky som fotila v nervóznej atmosfére začiatku tretej tretiny. Na konci ma už davová eufória zomlela. :-)
SLOVENSKO 4:3 Kanada

Rysuje sa veľmi zaujímavý Stage. :-)

Predstavenie hosťov talk show som si požičala z FB stránky podujatia:

Prvým z nich je Mišo Meško, 28-ročný šéf najväčšieho slovenského internetového kníhkupectva Martinus.sk, ktorého však najmä mladí ľudia poznajú skrze jeho prvý projekt s názvom Referaty.sk. Túto webstránku založil keď mal 16 rokov a dodnes uľahčuje život mnohým študentom..:) 

Okrem rozhovoru s Mišom bude témou Stejdžu aj cyklistika, retro bicykle a všelijaké kreatívne vecičky. O nich sa porozprávame s Janom Šifrom, vlastníkom obchodu s retro bicyklami - Modrofúz a jedným z najlepších slovenských kreatívcov v oblasti reklamy. 

Do tanca nám zahrá mladá ambiciózna kapelka z Bratislavy - Bruno Benetton Free Band, ktorá má medzi odborníkmi povesť skupiny s vynikajúcim zvukom. Predpokladáme najhlučnejšie vystúpenie v histórii Stejdžu a aktuálne riešime problém kam ich poukladáme, keďže BBFB tvoria siedmi hudobníci. 
odkaz na FB Stage 12

Len 35 minút cesty z Kodane vlakom cez most Øresund leží švédske mesto Malmö.
Má takúto krásnu drevom pokrytú pláž. Vždy som vedela, že Škandinávci vedia pracovať s drevom, ale i tak ma prekvapila jej krása a ako zapadla do pobrežia.

Prvé jarné Jonášove grilovanie

Chrumkavý jarný šalát podľa Jonáša

Jonáš potreboval:

konzervu cíceru alebo uvarený cícer (cícer treba aspoň na deň pred varením namočiť a aj tak potom tak dve hodiny variť- preto konzerva)

200 g balkánskeho syra/fety - biely, mäkký, slaný

chrumkavú zeleninu podľa aktuálneho výberu, aspoň štyri druhy - nemal by chýbať kaleráb a mrkva, hodí sa reďkovka, šalátová uhorka, vodnica (taká biela repa, chuťovo medzi kalerábom a reďkovkou), biela reďkovka, príp. aj mladá cibuľka

soľ a provensálske bylinky

olivový olej, citrón

Zeleninu nakrájame na kocky, posolíme (jemne, lebo syr je slaný), rozdrobíme do nej syr, pridáme zliaty cícer (s troškou vody z varenia alebo z konzervy, má príjemnú orieškovú chuť). Premiešame s provensálskymi bylinkami, tak dvoma lyžicami olivového oleja a pridáme citrónovú šťavu podľa chuti, prípadne dosolíme (slanosť dosť záleží od syra aj od cíceru, preto dosoľujeme až nakoniec). Kto má rád, môže pridať aj balzamikový ocot.

Kapustový šalát

Na kapustový šalát z Apetitu Jonáš použil:

pol hlávky bielej kapusty, nakrájanej na tenké prúžky (nie mixérom, lebo to bude taká tráva nechrumkavá)

dve červené cibule

sušené paradajky- asi tak tri lyžice

zelené olivy bez kôstky- tak 100g

3 lyžice olivového oleja

1 lyžica vínneho octu

pol lyžice hnedého cukru (ja som dal javorový sirup, netreba ho rozpúšťať)

soľ

Prúžky kapusty posolíme dvoma lyžičkami soli a dôkladne zamiešame, kapusta potom pekne skrehne. Červené cibule rozdelíme na osminky a rozoberieme ich na jednotlivé vrstvy, sušené paradajky nakrájame na prúžky. Po pol hodine primiešame k nasolenej kapuste spolu s olivami. V miske zmiešame olej, ocot a cukor, zmesou zalejeme šalát a premiešame. Dosolíme podľa chuti a prípadne ozdobíme čerstvou petržlenovou vňaťou.

Prečo je IKEA najobľúbenejšia galéria u nás?

prvý multižánrový večer v SNG, 3.Máj 2012

C'est la vie

inšpirácia na dnešný jarný deň od La Maison

Čo chutí Dánom očami Slovenky.

obložený čierny chlebík, archív Silvia

Líši sa nejako náš slovenský jedálniček od toho dánskeho?

Až na obed jedia približne to, čo my. Najväčší šok pre mňa bolo asi, že Dáni na obed jedia sendviče. Nemajú teplé jedlo alebo polievky ako my. Kupujú si čierny chlieb s paštétou, tie majú veľmi radi, alebo s lososom. A na raňajky zase jedia veľmi často ovsenú kašu.

Tiež je rozdiel, že nemajú až tak radi vyprážané. Existujú fish and chips z Anglicka, ale tak celkovo inak nie.  Čo však jedia viacej, tak to sú morské plody. Je to najmä tým, že sú pri mori a majú všetko čerstvé.

Ale majú radi aj nezdravé jedlo. Tiež majú radi slaninku a bravčové jedlá.

Trend je, že večera je pre rodinu spoločné jedlo, kedy sa všetci zídu. Bývam s Dánkou a pre ňu je veľmi čudné, keď si večer natriem čierny chlieb. A vždy sa pýta, prečo jem na večeru to, čo oni majú obed. Ona jedáva najmä zeleninové jedlá, zeleninové šaláty.

Aké je typické dánske jedlo?

Nie je to úplne jedlo, ale milujú pelendreky. V rôznej forme- zmrzlina, pelendreky samotné a tiež rôznych príchutí - kyslé, sladké, tvrdé lízatká, všetko naozaj. Tiež farebné, sladké pre deti, ale aj so soľou. Naozaj im to aj chutí. Vravia, že je to dokonca zdravé..

Aj schnapsy majú radi s pelendrekovou príchuťou. Na vianočnom stole nemôžu chýbať.

Pelendrek je koreň, ktorý je zdravý podobne ako ženšen, má antioxidačné účinky. Vždy v práci po obede, keď sa najeme a chceme si dať niečo sladké, tak sa ide dole do obchodu a kúpia sa pelendrekové cukríky.

A ozajstné jedlo? :)

Typické dánske jedlo sú mäsové fašírky. Volajú ich frikadeller a vyzerajú presne ako naše fašírky.
Obrázok nájdete na: http://lettemadopskrifter.blogspot.com/2011/11/frikadeller-lette-at-lave.html. Nikdy som nepochopila,  čo je na nich také špeciálne, ale majú ich veľmi radi.

Sú väčšinou z bravčového mäsa, ale bývajú aj hovädzie. A potom sú veľmi obľúbené aj rybacie.

Tých jedál je viac, ale tie frikadeller sú asi najobľúbenejšie.

Okrem nich potom tiež čierny ražný chlieb "rugbrød", ktorý jedia na obed s prílohami a nakladané zavináče ako u nás, len tu sú v rôznych omáčkach. Tradičnú kuchyňu tvorí veľa bravčového (nakoľko sú veľkým vývozcom bravčového mäsa), veľa zemiakov, ťažké omáčky, často aj ryby a ten čierny chlieb.

Všimla som si, že potravinové obchody sú skôr menšie narozdiel od tých našich.

Áno, nemajú veľké potravinové reťazce. Iba malé supermarkety. Všetky potraviny (obchody), čo majú, sú dánske alebo nemecké.

Tiež nemajú taký výber potravín, toľko druhov, ako máme my tu na Slovensku. Potraviny sú prevažne dánske, nájdeš aj poľské alebo nemecké, ale veľmi sa snažia podporovať svojich výrobcov. Teraz začínajú veľmi tlačiť, aby ľudia kupovali viac biopotraviny a tie sú väčšinou dánske.

Pre mňa to bol šok, keď som prišla, že jogurty máš jahodový, broskyňový, a keď ideš do Lidlu, tak máš ešte nejaký poľský k tomu.

A čokoládový?

Tiež až tak veľmi nie. Dva druhy možno.. (smiech)

Čo si mala rada na Slovensku a v Dánsku ti chýba?

Veľmi mi chýba tvaroh, ale ten dá sa zohnať v poľských obchodíkoch, a chlieb. Taký ten náš- polohrubý. Aj rožky. Aj tie mi chýbajú. Ale to si človek zvykne. A potom také drobnosti ako korbáčiky. (smiech)

V najbližšej a aj poslednej časti rozhovoru o Dánsku a Kodani, sa dozviete aj o dánskom vkuse a obliekaní.

Dánsko

Pred 5 rokmi odišla počas vysokej školy na Erasmus do Kodane a už ostala. O tom, aká je Kodaň a akí sú Dáni, som sa rozprávala s kamarátkou Silviou.

prístav Nyhavn v Kodani, archív Silvia

Dáni chodia do práce a vlastne všade na bicykli. Bicyklujú sa aj v daždi?

Áno. S pršiplášťom na hlave a aj s malými deťmi. Nie je problém, či sneží, alebo mrholí. Aj keď je poľadovica. Keď som chodila do práce v škôlke veľmi skoro ráno na šiestu, tak ako prvé vyčistili cyklistické chodníky, ak nasnežilo. Idú také malé autíčka na malých uzučkých chodníčkoch. Keď veľmi husto sneží, tak je až nebezpečné bicyklovať sa. Ja osobne si netrúfam, ale veľa ľudí áno.

Prečo je bicyklovanie také populárne a za každého počasia?

Je to praktické, vzdialenosti tu v Kodani sú naozaj minimálne. Pre niektorých by bolo zbytočné ísť autobusom  a tým, že majú cyklisti vlastný chodník, nemusia nad tým premýšľať. A opäť, je to súčasť kultúry. Neriešiš. Ideš na bicykli. Všetci to robia a nikto sa nad tým nepozastavuje. V zime si ženy normálne natiahnu na svoje nohavice otepľovačky, šušťákovú bundu a kapucňu, rukavice, majú celý systém a idú. (smiech) Aj v opätkoch, aj v minisukni. Je to aj lacnejšie, lebo doprava je veľmi drahá.

Všimla som si, že sú Dáni družní, aj teraz v januári sa všetci stretli, aby spolu sledovali Majstrovstvá Európy v hádzanej. Hádzaná je ale jeden z ich naobľúbenejších športov. A čo pri iných udalostiach?

Áno, sú veľmi družní. Majú radi spoločenské aktivity a spoločné trávenie času, ktorý vypĺňajú vecami, ktoré spájajú celú krajinu- kráľovstvo, šport a politika. Alebo napr. reality show. Všetci to pozerajú a potom sa o tom rozprávajú. A tým, že ich je tak málo, toľko ako Slovákov, tak to naozaj všetci pozerajú a zdieľajú. Preto sú tu reality show celé roky také úspešné.

V súvislosti s dánskou družnosťou sa často spomína slovo hygge. Čo to podľa teba znamená?

Hygge znamená užívať si prítomnosť, chvíľu- niečo ako enjoy, ale má to širší význam. Niečo ako útulné. Nedá sa to úplne preložiť.
Je to obľúbené aj u rodín. Nie je tu tradícia chodiť niekam spolu, predsa len ľudia od 18-tich nebývajú s rodičmi, majú vlastný život.
Deti pomerne skoro odchádzajú z domu, ale napriek tomu veľa rodín dáva dôraz práve na toto, že cez víkend sa stretnúť a hygge. Sadnime si spolu a pozrime si dobrý film. Poznám veľa spolužiakov, čo má dobrý vzťah s rodičmi a toto si zachovávajú. Mne sa to páči. Dobre, máš vlastný život, ale nestratia kontakt.
Keď vojdeš do miestnosti a tá miestnosť je útulná, svietia sviečky a je tam atmosféra – tiež povieš hygge. Ale zároveň, keď si s priateľmi a sedíte pod dekou a pozeráte film, tak to je tiež hygge.

V 18-tich sa vážne všetci sťahujú od rodičov?

Tu v Dánsku je to väčšinou tak, že po skončení strednej školy chodia ľudia na rok- dva buď cestovať alebo pracovať mimo Dánsko, aby zažili svet. Vyslovene aby videli niečo iné, videli iné kultúry, otvorili si oči.

Všetci?

Vačšina. Môžu si to skoro všetci dovoliť, tak to tak robia.

Ako si môžu dovoliť cestovanie a kam obyčajne idú?

Podľa toho, či si najprv musia zarobiť, alebo im pomôžu rodičia. Napríklad je veľmi populárne, že mladí robia pomocníkov v škôlkach alebo jasliach, zarobia si za ¾ roka a ten zvyšok ďalší  ¼ rok cestujú, než začne škola. Väčšinou po Ázii, napr. Thajsko je veľmi obľúbené, lebo je pre nich veľmi lacné.

Cestujú sami?

S kamarátmi. V skupinkách zo strednej. Alebo po dvoch, po troch.
Potom sa vrátia a začnú znovu „vážny” život. Po návrate už väčšinou nebývajú s rodičmi. Buď idú do prenájmu, alebo čo je veľmi časté, tak rodičia kúpia byt s tým, že mladý človek platí trochu nájmu každý mesiac. Väčšina dánskych študentov aj pracuje, má študentský job. Tu v Dánsku sa na to veľmi pozerá kladie doraz, aby človek robil niečo počas školy a zároveň mal aktívny život. Ak niekto nič nerobí, alebo nie je aspoň dobrovoľníkom, tak by sa ho asi spýtali, že čo robí. Ale zároveň by človek mal mať aj nejakú zaľubu. 

Z čoho žijú študenti počas vysokej školy, keď sa odsťahovali od rodičov?

Študenti dostávajú podporu od štátu počas štúdia. Odvíja sa od toho, odkiaľ je študent, v akom meste študuje, ako ďaleko má rodinu, či ho jeho rodina je schopná podporovať, koľko zarábajú rodičia atď. Výška podpory v prípade, že sa už osamostatnili od rodičov, je okolo 800 Eur mesačne. Pokryje im bývanie, ak bývajú v prenájme, a jedlo. Dopravu tak tesne. Kvôli tomu väčšina z nich aj pracuje. Ale aspoň sú už samostatní od rodičov.
Keď študujú a pracujú (maximálne povolené je 15 hodín do týždňa), tak im to vystačí veľmi pekne. Majú dobrý život.

V Dánsku majú pracovný čas 37 hodín týždenne. Dodržiava sa?

Áno, v piatok je krátky deň, pracujú približne do druhej, do tretej. Aj keď záleží tiež, kde robíš. Vo finančných a konzultantských spoločnostiach tiež ľudia pracujú veľa ako u nás na Slovensku, ale je tam cítiť veľký dôraz na to, že človek musí mať aj rodinný život. Aj keď som chodila na kurz písania životopisu pre cudzincov, tak veľmi kládli dôraz na to, že musíte do kolonky voľnočasové záujmy napísať niečo, to je jedno, že čo, ale aby sa človek prezentoval tým, aký je a čo má rád.

Ani u vás v reklamnej agentúre piatok poobede nikto nie je?

Nie. (smiech) Ale keď klient náhle zavolá, že treba urobiť niečo, tak sa to urobí.

Ale klient nezavolá, lebo ani klient tam nie je. 

Presne. Človek vie, že sa už neoplatí volať, lebo tam nikto nie je. Dáva sa na to dôraz, že už choď a oddýchni si. Tiež majú tradíciu, ktorá sa volá piatkový bar, keď kolegovia idú spolu v piatok väčšinou o tretej do podniku na počesť toho, že ukončili týždeň. Keď je to veľká firma, majú namiesto spoločného odchodu spoločné raňajky. Spoločne sa najedia od 9tej do 11tej. Majú to tak už od strednej školy. Buď je bar, alebo sú raňajky. Aj my sme to tak tiež mali na univerzite.
Ľudia u nás v reklamke bývajú v práci od deviatej do piatej. Keď je samozrejme nejaká extra kampaň, tak robia grafici do noci, ale skôr sa to berie tak, že človek má robiť, keď sa robí, lebo vie, že čo neurobí, tak to mu ostane.

V ďalšej časti rozprávania o Kodani a Dánsku sa dozviete viac o tom, čo Dáni radi jedia a ako sa obliekajú. A mnoho ďalšieho.