blog

Tokio, milujem ťa. 
Prvá časť.

The Rainbow Bridge

    Všetko, čo ste o Tokiu počuli, je pravda. Japonci naozaj milujú karaoke, komiksy a najnovšie elektronické vychytávky. Ale to nie je všetko.

     Keď som odlietala z viedenského letiska za kamarátkou na dva týždne do Tokia, nemala som vôbec predstavu, čo ma čaká. Pred odchodom som si síce pozrela film Lost in Translation a prečítala ešte raz všetky správy od kamarátky, ale Tokio predčilo všetky moje očakávania.

     Môj prvý kontakt s Japonskom sa odohral ešte pred pristátím na letisku Narita vzdialeného 80 km od Tokia. 11-hodinový let som prežila aj vďaka Japoncovi, ktorý sedel vedľa mňa. Bol nadšený, že idem navštíviť jeho krajinu. Japonci veľmi radi cestujú a ešte radšej do Európy a USA. Zaujímajú sa o našu kultúru a aj preto sú veľmi radi, keď sa niekto zaujíma o tú ich. Bol veľmi rád, že mi môže vymenovať všetko, čo by som mala vidieť. Keď sme boli po jedenástich hodinách strávených v lietadle už blízko cieľa, radostne ma zobudil, aby som nepremeškala výhľad na horu Fudži. Nevedela som, či sa pozerám na tú správnu horu, ale nechcela som mu pokaziť radosť a bez váhania som povedala, že áno. Len jediný raz mi počas nášho rozhovoru zamrzol úsmev na tvári a to vtedy, keď sa spýtal, či viem, že v Japonsku je práve obdobie dažďov.

     Hneď po vystúpení z lietadla vás v Japonsku priam ovalí vlhkosť, na akú nie ste v našich zemepisných šírkach zvyknutí. Letá bývajú v Japonsku horúce a pri vlhkosti 80-90% mi chvíľu trvalo, kým som si zvykla. .

     Tokio je mesto, ktoré žije 24 hodín denne. Nemáte tu problém sa hoci i o tretej v noci najesť v reštaurácii alebo nájsť otvorený obchod. Aj vďaka tomu som si hneď prvý večer kúpila dáždnik, ktorý v drahom Japonsku patrí medzi najlacnejšie veci. Počas môjho výletu som pochopila prečo. Nepršalo len veľmi výnimočne. Môj sused z lietadla mal pravdu. No ako mi kamarátka povedala, v Tokiu prší stále, nielen počas obdobia dažďov.

     Keď Tokijčania povedia, že idú „do mesta“, idú na Shibuyu. Práve tu sa nachádza slávny prechod pre chodcov, kde sa na jednom mieste spája päť ciest a semafory pre autá sú nastavené tak, aby na nich naskočila červená naraz. Okolo vás sa v jednej chvíli vyrútia stovky ľudí (a to nepreháňam). Obklopujú vás obrovské mihajúce sa obrazovky na mrakodrapoch a ak máte šťastie, uvidíte sa na nich prechádzať aj slávneho dinosaura, ako sa to podarilo Scarlett Johansson už v spomínanom filme.

     Najlepšie sa toto hmýriace sa mravenisko ľudí pozoruje zo Starbucksu nad ním, ktorý patrí k najznámejším a najnavštevovanejším na svete. Je odtiaľto však zakázané fotiť, práve pre  jeho tak strategickú polohu a výnimočný výhľad. Veľké Tokio má približne 35 miliónov obyvateľov, a keď tadiaľto idete, máte na chvíľu pocit, že sú všetci tu a teraz.

     

     Hneď pri východe zo stanice na Shibuyi je socha psíka Hachika, ktorá bola postavená v roku 1934. Legenda hovorí, že práve na tomto mieste Hachikō čakával celé roky dennodenne na svojho pána na jeho ceste z práce. Po jeho smrti ušiel od svojich nových majiteľov a každý deň nasledujúcich desať rokov čakal pri stanici, či sa neobjaví jeho pán. Mnoho ľudí, ktorí denne prechádzali touto stanicou, si ho pamätali ešte z čias, keď jeho pán žil, a nosili mu jedlo. O jeho dojímavej lojalite bolo v Japonsku napísaných veľa článkov a kníh, dokonca bol o ňom v roku 2009 natočený film. Jeho pozostatky možno nájsť v the National Science Museum.

    
     V tejto časti mesta sa nachádza aj známy Yoyogi park, ktorý je pre Tokijčanov niečo ako pre Londýnčanov slávny the Hyde Park. Hneď vedľa Yoyogi parku je starý chrám, ktorý je vyhľadávaným turistickým miestom a práve tu som zažila asi najväčšiu koncentráciu belochov. V Tokiu nie je výnimkou, že najrušnejšie ulice sú veľakrát v tesnej blízkosti starobylých chrámov. Človek sa tu, či chce, alebo nechce, na chvíľu zastaví a premýšľa nad neuveriteľným duchovnom tohto miesta, ale i nad svojim životom.